– To dúfam.

– Som sám sebou, patrí to ku mne.

– Pozrite, cyklistika je veľmi ťažká. A myslím, že, čím je ťažší šport, tým je vážnejší športovec. Snažíte sa urobiť správne každý detail. Rozmýšľate nad každou maličkosťou: kedy ísť spať, čo jesť, ako si oddýchnuť, meditovať „Chcel som trénovať 4 hodiny, ale dal som len 3 hodiny 50 minút“, také myšlienky môžu človeka vyčerpávať. Obťažuje to a zanecháva stopy v hlave. To je dôvod, prečo väčšina cyklistov pôsobí na ľudí ako vy, vážne. Ale je to normálne, je to tvrdý šport.

– Ja som z iného prostredia. Začínal som na horskom bicykli. Skúšal som motokros, cyklokros, mám rád zjazd. Tam je úplne iná mentalita a tú sa snažím udržať. Pre mňa je cestná cyklistika nudný šport. A často sa pýtam sám seba: Prečo sú všetci takí vážni? Mali by sme sa predsa aj baviť.

– Môže byť, mám telesné predpoklady, ktoré mi pomáhajú a možno ma zvýhodňujú. Ale to samo nestačí. Musíš tvrdo pracovať. To robím.

– Určite nie. Tvrdím, že môžeš trénovať, koľko chceš, ale nie vždy je to efektívne. Niekedy je menej viac. V sezóne je veľa pretekov, k tomu tréning a regenerácia… Chce to vyváženosť.

– Nie vždy. Stále sa mám čo učiť.

– Áno, to má logiku. Keď ma vidíte, tak jazdím vpredu, lebo sa mi ide dobre. Vtedy ma sníma kamera. Ale keď sa trápim, tak som vzadu a kamera tam nie je.

– Kto to robí rád?

– Fakt? Ja to nemám rád. Ale patrí to k tomu.

– Nadávam… A vydržím. A keď chce pri tréningu ísť niekto rýchlejšie, tak mu poviem, nech ide. Ale určite sa s ním nebudem naháňať.

– To je iné. Keď vidíš, že sa ostatní trápia a ty im vládzeš ujsť, tak sa trápiš rád. Cítiš sa dobre, telo ti funguje, ide to… Keď sa ti však nedarí, trpíš dvojnásobne, trpí aj hlava.

– Keď vidíš, že už nejdeš na víťazstvo, tak to najprv cítiš v nohách. A potom ti hlava začne hovoriť, že by si mal byť vpredu. To je ťažké. Súvisí to spolu.

– To sa ešte nestalo!

– Dobrá otázka. Ak chcem uspieť, musím byť ako jazdec čo najkompletnejší. Samozrejme, mohol by som sa zlepšiť v kopcoch. Ale budem potom vyhrávať? Vždy sa nájde ľahší a lepší vrchár. A hrozí pritom nebezpečenstvo, že to bude na úkor niečoho iného. Ak budem viac trénovať v kopcoch, môžem stratiť silu v šprinte. A naopak: ak sa sústredím len na šprint, nedostanem sa možno cez rozhodujúce stúpania s tými najlepšími. Pohybujem sa na veľmi tenkom ľade.

– Ako sa to vezme. Isté schopnosti si môžete osvojiť už ako dieťa. Ak od malička cvičíte, ste šikovný. So mnou je to tak pri zjazde. Veľa času som strávil na horskom bicykli, jazdil som cyklokros, skákal som… To vám dá cit pre bicykel. Pomáha to.

– Samozrejme. Často.

– Sú zákruty, pri ktorých si pomyslíš: „Fu, to bolo tesné!“ Ale ten moment je rýchlo preč, je tu ďalšia zákruta a ty nemáš čas sa tým zaoberať. Vždy jazdím tak, aby som mal bicykel pod kontrolou. Musíš veriť sebe a materiálu. Ak je na ceste olej, alebo piesok, tak nemáš šancu. Ale na to nemyslím.

– Nemyslím. Možno, ak by som dlho nevyhral, mohol by prísť strach z ďalšej prehry. Ale tu ide predsa o niečo iné: o dobrú fyzickú kondíciu. Keď mám pocit, že som urobil všetko a podal dobrý výkon, môžem akceptovať aj prehru. V tom momente je to ale ťažké. Na Tour de France som bol dva roky bez víťazstva. Jasné, že sú momenty, keď si povieš „Prestaň!“ Ale potom si uvedomíš, že sú to len preteky a o chvíľu ťa čakajú ďalšie.

– Som šťastný. Nechcem na sebe nič meniť, chcem zostať sám sebou. Život je väčšinou zábavný, hoci niekedy ťažký..

– Už len život profesionálneho cyklistu je ťažký. Musíš veľa trénovať, podriaďuješ tomu celý život. A potom veci, ktoré prináša moje povolanie, ako sponzori, fanúšikovia, médiá. Máš málo času na súkromie, na veci, ktoré by si robil radšej. Ale všetko je to otázka toho, ako sa s tým vysporiadaš.

– To nepoznám. Som v pohode.

– Prečo by som si mal sám robiť tlak?

– Ak budem dobre pracovať, robiť veci správne, tak výsledky prídu automaticky. Tomu verím. Nemyslím na výsledky. A nie som špecialista na celkové víťazstvá, ktorý má šancu len na Tour de France a musí ju využiť. Títo jazdci sú pod väčším tlakom, musia obetovať oveľa viac, lebo majú len jedny preteky. Ja mám šancí viac, môžem vyhrať vo Švajčiarsku, na Tour, v Kalifornii, pretekov je dosť a som veľmi rád, že mám napríklad dva tituly majstra sveta. Nie je to vždy jednoduché, ale príliš sa týmito vecami nezaoberám.

– Neviem. Poznajú ma najmä cyklistickí fanúšikovia. Ale okrem nich…? Svetová hviezda? Spoznávajú ma na letiskách, chodia za mnou celebrity, ale aj to sú väčšinou ľudia, čo sledujú cyklistiku. Nemyslím si, že som na úrovni Federera, alebo Bolta. Armstrong patril do týchto kruhov, ja nie.

– Podľa mňa sú Tour de  France najväčšie preteky na svete. Armstrong bol takisto majster sveta, ale šport prerástol až vtedy, keď niekoľkokrát vyhral Tour.

– Ako sa to vezme. Je skrátka iný typ cyklistu ako ja.

– Nad tým vôbec nerozmýšľam. Poznám Merckxa, Mosera, takýchto ľudí…, ale nie, týmto sa nezaoberám.

– Chcem zo seba vždy vydať maximum. Aj moje minulé víťazstvá ma motivujú. Stal som sa v cyklistike ikonou a chcem to potvrdzovať. A prirodzene, sú tu ľudia, ktorí mi fandia. Je to veľmi príjemné, keď jazdíte v stočlennom pelotóne a ľudia na chodníku kričia „Peter Sagan“.

– Majstrovstvá sveta a, prirodzene, monumenty. Vyhrať Paríž – Roubaix by bolo veľmi milé, to sa mi ešte nikdy nepodarilo. A ďalší zelený dres z Tour de France.

– Na to nie som fyzicky stavaný.

– Ak by som schudnúť chcel. Ale som spokojný s tým, aký som teraz.