⏱ 6 min čítania
Peter Sagan začal sezónu 2013 spôsobom, ktorý presne vystihoval jeho pretekársky profil. Na Tour of Oman nevyhral iba dve etapy: po náročných finišoch v Al Bustane a pri priehrade Wadi Dayqah Dam si obliekol aj červený dres lídra. Tento februárový týždeň ukázal, prečo sa zo silného mladého jazdca stával jeden z najvšestrannejších mužov pelotónu.
Poznámka redakcie: Ide o evergreenový článok postavený na archívnych výsledkoch. Dnešné verejné zdroje nepotvrdili novú samostatnú správu o Petrovi Saganovi, preto tento text nepodáva historické dianie ako aktuálnu novinku.
Prečo bol Omán na začiatku sezóny dôležitý
Tour of Oman sa jazdila v šiestich etapách a v roku 2013 priviedla na štart široké spektrum jazdcov: klasikárov, šprintérov aj kandidátov na celkové poradie. V programe boli roviny pri pobreží, zvlnené cesty i rozhodujúci výjazd na Jabal Al Akhdhar. Práve táto zmes robila z pretekov dobrý test pred európskou jarou. Nestačilo mať jeden typ finišu; jazdec musel zostať v kontakte v rýchlych, veterných a často nervóznych dňoch.
Sagan mal vtedy 23 rokov a jazdil za Cannondale Pro Cycling. Na oficiálnom kariérnom profile má pri sezóne 2013 zapísané dve etapové výhry na Tour of Oman. Samotné číslo však nevysvetľuje, prečo bol tento výsledok zaujímavý. Obe výhry prišli spôsobom, ktorý nepasuje do jednoduchej nálepky čistého šprintéra: v prvom prípade po technickom, mierne stúpajúcom závere, v druhom po dlhej etape a po útoku v posledných stovkách metrov.
Al Bustan: prvý útok a červený dres
V druhej etape z Fanje do Al Bustanu, dlhej 146 kilometrov, Sagan zvíťazil v čase 3:48:36. Výsledkový archív ProCyclingStats uvádza na druhom mieste Tonyho Gallopina so stratou piatich sekúnd a za ním Martina Elmigera a Vincenza Nibaliho. Takýto odstup je v dojazde etapových pretekov podstatný: nešlo o fotofiniš veľkého balíka, ale o presvedčivý záver na profile, kde sa dalo získať aj stratiť.
Víťazstvo mu prinieslo vedenie v priebežnej klasifikácii. To neznamenalo, že sa z neho zrazu stal favorit na vysokohorský cieľ, ktorý mal prísť neskôr. Znamenalo to však, že Cannondale získal možnosť brániť dres v dňoch, ktoré Saganovi vyhovovali. V etapových pretekoch je takáto pozícia aj taktickou výhodou: tím môže rozhodovať, kedy prevezme zodpovednosť za tempo a kedy nechá pracovať súperov.
Wadi Dayqah Dam: výhra po 190 kilometroch
O deň neskôr prišla etapa z Nakhal Fort k priehrade Wadi Dayqah Dam. Organizátor uvádza dĺžku 190 kilometrov, teda najdlhšiu etapu ročníka. Únik mal v priebehu dňa náskok vyše deviatich minút, no Cannondale sa spolu s ďalšími tímami podieľal na stíhaní. Rozhodnutie padlo až v samom závere: Sagan zaútočil približne 800 metrov pred cieľom a udržal si malý, ale jasný náskok.
Oficiálny report Tour of Oman zaznamenal, že v cieli zdolal Grega Van Avermaeta, Tonyho Gallopina aj Alberta Contadora o jednu sekundu. Cyclingnews pri výsledkoch uvádza Saganov čas 5:06:28 a rovnakú sekundovú medzeru pred Van Avermaetom. Rozdiel medzi presným opisom finišu a veľkým titulkom je dôležitý: Sagan neporazil špecialistov náhodou. Prežil náročný deň, bol pri stíhaní a potom dokázal premeniť svoj výbušný záver na víťazstvo.
Dres mal hranice, bodovačka nie
Po tretej etape viedol Sagan celkovo o 16 sekúnd pred Gallopinom a o 26 sekúnd pred Van Avermaetom. Nasledujúci deň však prišiel výjazd na Jabal Al Akhdhar. Oficiálny report otvorene opisuje, že Sagan bol spolu s Bradleym Wigginsom z čela rýchlo vypustený, zatiaľ čo o celkové poradie bojovali vrchári. Červený dres tak prešiel na Chrisa Frooma.
Nie je to slabina príbehu, ale jeho pointa. Sagan nebol jazdec na celkové poradie v etapových pretekoch s prudkým horským finišom. Aj po strate červeného dresu však zostal na čele bodovacej súťaže; oficiálny report to po štvrtej etape výslovne potvrdzuje. V jednom krátkom týždni tak ukázal, kde sú jeho hranice aj čo je jeho mimoriadna prednosť: zvládnuť viacero typov rýchlych finišov, zbierať konzistentné výsledky a zostať konkurencieschopný, pokiaľ rozhoduje sila, pozícia a načasovanie.
Čo Omán predznamenal
Sezóna 2013 sa neskončila pri dvoch etapách v Ománe. Oficiálny profil Petra Sagana pri nej uvádza aj dve výhry na Tirreno-Adriatico, triumfy na Tour de Suisse, Tour of Alberta a USA Pro Cycling Challenge, víťazstvá na Gent-Wevelgem, Brabantse Pijl a Grand Prix Cycliste de Montréal či zelený dres na Tour de France. Omán preto nemožno spätne nafukovať na rozhodujúci okamih celej kariéry. Je však presným skorým signálom toho, ako Sagan vyhrával: nie iba na jednej rovnej ceste, ale v situáciách, kde bolo treba prežiť selekciu a potom správne rozhodnúť.
Pre fanúšikov má tento archívny týždeň ešte jeden pôvab. V rovnakých výsledkoch vedľa Sagana figurovali Van Avermaet, Contador, Nibali či Froome – jazdci, ktorí neskôr definovali rôzne podoby veľkej cyklistiky. Sagan sa medzi nimi nestratil ani vtedy, keď profil nebol učebnicovo šprintérsky. Tour of Oman 2013 tak ostáva malou, ale veľmi čitateľnou kapitolou jeho všestrannosti.